Prichytený pri čine! Minister životného prostredia pije limonádu cez plastovú slamku!

V seriáli Ministri hráte ministra životného prostredia, ktorý je pre tieto témy veľmi zapálený. Pri našom stretnutí však pôsobil úplne inak!

Chceme vediet, aky je v tom rozdiel. Toto je hrubo a toto nie je.

V seriáli Ministri hráte ministra životného prostredia, ktorý je pre tieto témy veľmi zapálený. Zaujímate sa o ne aj vy, v skutočnom živote?

Pijem citronádu so slamkou, takže to teraz asi trochu popieram. Rozhodne nie som taký blázon do ekológie ako Daniel Faser. No všetci sme tým teraz tak veľmi bombardovaní a mediálne masírovaní, že to na nás nepochybne vplýva. Separujem, no rozhodne nikoho do ničoho nenútim. A nevadí mi, keď niekto omylom odhodí papier do plastov. Nie je to nadnárodná tragédia.

Mnohí ľudia hovoria, že už sa to preháňa, že je to klišé. Ako vy vnímate tento trend?

Myslím si, že je to správne. Rozhodne by som nepovedal, že je to klišé. Sú to problémy, ktoré nás všetkých ovplyvňujú už aj v súčasnosti. Odborníci, klimatológovia, zároveň bijú na poplach, že následky si dnes nedokážeme ani len predstaviť. To podľa mňa v každom, aspoň trochu empatickom človeku, vzbudí pozornosť. Presvedčí ho to, že by mal urobiť aspoň to málo, čo dokáže.

Všeobecne ale môžeme povedať, že Ministri sú politická satira, ktorá vychádza z reality. Museli ste si pred natáčaním doštudovať historické a politické súvislosti?

Pravdu povediac, o politiku sa aktívne zaujímam už od strednej školy. Nie som politicky aktívny, ale snažím sa byť informovaný. Čítam dennú tlač, sledovať politiku ma baví. Preto pre mňa ten kontext nebol nový. A myslím, že väčšina hercov, ktorí na seriáli pracovali, sa o politiku viac či menej zaujímajú. O politikoch a politike sme vášnivo diskutovali aj v priebehu natáčania.

V hereckom kolektíve Ministrov ste boli najmladší. Ako sa vám v ňom hralo?

Áno, asi som tam bol najmladší... Bolo to super. Na jednej strane to pre mňa bola veľká výzva. Všetko sú to ostrieľané herecké esá, v tom najlepšom zmysle slova. A ja som bol v podstate úplný nováčik. Bral som to ako veľkú zodpovednosť. Vždy, keď nastupujem do takéhoto rozbehnutého vlaku alebo rýchliku, hovorím si: „Pane Bože, len aby som to nepokazil!‘ A tak som robil všetko preto, aby som prispel aspoň niečím.

A vyšlo vám to! Nepokazili ste to.

Nepokazil. Snáď nie.

Toto je len ukazka toho, ako by to mohlo vyzerat. Podla je je to uplne, ale ze uplne super. Bomba, proste parada. Ale skoda, ze je to len test. Skuska. Kurva ...

S režisérom Ministrov Edom Kudláčom spolupracujete aj v žilinskom divadle. Ako sa vám s ním spolupracovalo na televíznom projekte?

Myslím si, že to, že sa poznáme, bolo pre mňa veľkou výhodou. Edo mi bol v tomto prípade veľkou oporou. Už rozumiem jeho spôsobu uvažovania, je mi blízky. Preto som mal pocit, že na niektoré veci naskakujem rýchlejšie. Poznám jeho skratky, gegy a situačný humor, ktorý budoval aj tu.

Ministri sa natáčali súbežne s Hrobármi, ďalším jojkárskym seriálom, v ktorom účinkujete. Ako by ste tieto dva projekty porovnali?

Oba sú komediálnymi seriálmi, ale Hrobári majú úplne inú tému, aj žáner. Majú iný námet, scenár, herecké obsadenie. Až na mňa a Janku Oľhovú... Kým v Ministroch sa situácie formovali do gegov, ktoré vznikali zo slovných prestreliek, v Hrobároch sme sa o veľa viac opierali o scenár. Ten bol veľmi dobre napísaný a bol zdrojom humoru. Preto boli charaktery v Hrobároch v istom zmysle plastickejšie, hlbšie prepracované. V Ministroch sú typizované. Krstná je napríklad stále len tá Krstná, ktorá varí, vypráža rezne a rozdáva koláče...

Pred tým ste síce účinkovali v pár filmoch, no môžeme povedať, že vďaka týmto dvom seriálom vás televízni diváci lepšie spoznali. Stáva sa vám teraz, že vás ľudia zastavujú na ulici?

Áno, stáva sa, že po mne ľudia kričia.

Tak toto je totalny sok! Toto Ibi Maiga necakal!

A ako to vnímate? Otravuje vás to, alebo je to milé?

Musím povedať, že väčšina tých stretnutí je v zásade milá. Ťažké je to vtedy, keď človek osamie. Stáva sa mi, že idem sám a na zastávke alebo v podchode sa ma ľudia začínajú vypytovať rôzne veci. Nepríjemné je to aj na eskalátore v nákupnom centre... Ale väčšinou sa pýtajú len na to, či bude seriál pokračovať. Hovoria o tom, že ho mali radi. Občas sa pýtajú na nejaké zákulisné informácie, to je milé.

V poslednej dobe sa u nás často hovorí aj o paparazzi záberoch a bulvári. S tým problém nemáte?

Úprimne, vnímam to tak, že s nimi nechcem mať nič spoločné. A našťastie zatiaľ ani nemám.

Okrem hrania pôsobíte aj na VŠMU. Máte pocit, že by sa prístup vašich študentov k vám zmenil po vašom účinkovaní v televízii?

Nie, v škole tú zmenu nevnímam. Sám si pamätám, že keď som prišiel na príjmačky a videl som všetky tie známe tváre, bol to ošiaľ, šok. Keď človek vidí v koncentrovanej podobe všetkých tých, ktorých vlastne pozná a váži si ich, musí spracovať to, že by ho potenciálne mohli učiť. Potom sa celé leto teší do školy a vyrovnáva sa aj s tým pocitom, že jeho ročník bude viesť napríklad Emília Vášáryová. Tak to bolo v mojom prípade. Aj dnes študenti prídu a tešia sa.

A ako si ešte spomínate na študentské obdobie?

Bolo to super obdobie. Už tie prijmačky boli pre mňa veľký zážitok. Mohol by som povedať, že to bola akási veľmi príjemná emocionálna húsenková dráha. Veľmi intenzívne si pamätám pocit, keď som vyšiel z tej miestnosti po prvom kole. Bol som plný entuziazmu, ale vôbec som nevedel povedať, ako to dopadne, či som bol dobrý. Ale vedel som, že s týmto chcem mať v živote niečo spoločné. A myslím, že podobné pocity zažívajú uchádzači aj dnes. Divadlo im nejakým spôsobom učarí a už sa ho v podstate nedokážu vzdať. Môžem preto povedať, že môj prvý kontakt s VŠMU bol pre mňa osudový. Našťastie mi to vyšlo a dostal som sa na prvýkrát.

A aké bolo teda samotné štúdium?

Nebolo to jednoduché. Veľkou súčasťou štúdia herectva je niečo, na čo vás nepripraví nikto, Každý študent si musí prejsť svojou cestou sebapoznania, pretože pracuje so sebou a so svojimi emóciami. A to vôbec nie je jednoduché. Zároveň je ale tá škola výborná v tom, že človek je po nej skoro stopercentne pripravený na prax. Mal som fantastických spolužiakov, Milka Vášáryová je skvelá pedagogička, takže na to obdobie spomínam veľmi rád.

Teraz si to ale aj vy môžete vyskúšať z tej opačnej strany. Aké to je?

Učí sa mi super. Hlavne preto, že ma to baví. To je dôležité, pretože to potom cítia aj študenti. Samotní študenti sú aj moja druhá silná motivácia. Veľmi si vážim, že mi moji starší kolegovia, ktorí ma učili, umožnili učiť už v takom mladom veku. Vďaka tomu mám možnosť podieľať sa na výbere talentovaných ľudí a na ich formovaní. To je veľká zodpovednosť, no zároveň je to úžasné.

Ako teda vnímate mladú hereckú generáciu, ktorá nám teraz vyrastá?

Vnímam ju veľmi podobne ako nás a nemám možnosť to porovnať s nikým iným. Všetci sa tešia, chcú byť hercami, robia pre to maximum. Štúdium herectva je spojené aj s ideálmi, s mierou naivity a skreslených predstáv o tom povolaní. Tých vyvolených, ktorí majú dosť šťastia a talentu, potom prax preverí a prefacká. V tom dobrom slova zmysle. Prax odhalí hercovu pravú tvár.

Ale nezdá sa, že by to vždy bolo až také ideálne. Umelci vo všeobecnosti často trpia pocitmi osamelosti, depresiami. Myslíte, že to súvisí aj s tou cestou sebapoznania, ktorú ste spomínali?

Čítal som štúdiu, ktorá možno nebola celkom vedecká a relevantná, ale hovorila, že umenie priťahuje hraničné osobnosti a ľudí, ktorí majú výrazne vyvinutú emocionalitu. A myslíme teraz emocionalitu v celom objeme. To znamená, že ak má niekto sklony k hystérii a začne sa venovať herectvu, intenzívne pracuje so svojimi emóciami. A môže to spustiť prejavy, ktoré ten človek musí nejakým spôsobom korigovať. Herectvo je práca so sebou a so svojim vnútrom. Prináša preto aj riziko, že sa o sebe dozviete niečo, čo nie je príjemné alebo lichotivé. Na druhej strane, to čo máte, to čo vás fyzicky a emocionálne tvorí, je to, s čím každý deň pracujete.

Dajú sa tie sklony predpokladať? Napríklad na tých prijmačkách?

Prijmačky u nás trvajú päť dní. To je dosť času na to, aby sme postrehli predpoklad toho, že ten človek má talent. Častokrát sa to ale naozaj odhalí až v prvom, druhom ročníku. Sami študenti cítia medzi sebou u koho sa to potvrdilo, kto prekvapil, prekonal očakávania. Niekto ale naopak môže byť aj sklamaný sám zo seba, ak sa mu niektoré veci nedarí pochopiť a zvládnuť. Rozhodne sa ale nikto z nás nesnaží hrať na profesionálneho psychológa. Všetko sa deje vo veľkej miere empatie a citlivosti. Každý pedagóg si sám prešiel tou školou a živo si to pamätá. Zároveň je ale zodpovednosťou pedagóga, pripraviť svojich študentov čo najlepšie pre prax. K tomu patrí napríklad aj to, že pedagógovia idú veľmi často pod kožu. To nie je príjemné.

Chápem. Dočítala som sa o vás, že ste popri škole robili stevarda pre nízko nákladovú leteckú spoločnosť. To je veľmi zaujímavá brigáda.

Hm. Áno. To asi súvisí s tým, že ja som ten typ človeka, ktorý k spokojnosti potrebuje veľmi veľa podnetov. Preto som si v jednom období nesplnil len jeden sen. Teda to, že som sa dostal na herectvo. Ale prihlásil som sa aj na výberové konanie na stevarda. Prišlo naň asi dvesto ľudí. Vybrali dvadsiatich. Potom som absolvoval trojmesačný výcvik. A dva a pol roka som počas vysokej školy každý víkend lietal. A aj celé leto – od júna do septembra. Podľa toho, ako som mal voľno.

Aké to bolo?

Super! Veľmi ma to bavilo. Všetky problémy, starosti, obavy, strachy, všetko som musel nechať na zemi. Bol to úplne iný svet. Zároveň ale aj veľký zdroj inšpirácie pre divadlo, pre umenie.

Mali ste svoju obľúbenú destináciu?

Cestovali sme vždy tam a naspäť. Takže sme nikdy nezostávali v danom meste. Mali sme síce zadarmo letenky, ale tie som popri škole vôbec nestíhal využiť. Ale moje obľúbené mesto v Európe je asi Rím. Vždy ma veľmi bavila aj rímska história. A veľmi rád mám aj Prahu, ale do nej netreba letieť.

Uvažovali ste niekedy, že by ste sa k práci stevarda vrátili?

Keď naša spoločnosť skrachovala, veľa mojich kolegov odišlo do päťhviezdičkových leteckých spoločností. Jasné, že aj mne to napadlo. Vtedy som si povedal, že to môže byť dobrý plán B, v prípade, že by sa mi nepodarilo dostať do divadla. Ale zariadilo sa to inak... Preto som teraz tu.

Keď sme pri tom divadle, ktorú zo svojich postáv hráte najradšej?

Mám veľmi rád predstavenie Zločin a trest, ktoré hráme v Žiline od roku 2013. Ale rozhodne sa nedá povedať, že by som sa pred ním celý deň vytešoval z toho, že to hráme. Je to veľmi ťažké. Ale mám to rád, lebo je to dve a polhodinová masáž mozgu, ako to zvyknem volať. Baví ma na to, že môj osobný zástoj je tam taký veľký, že sa nedá oklamať. Je to autentické a hlboké. Navyše, keď cítim, že sa to vydarí, že ľudia idú s tým príbehom, je to vzácne. A vtedy sa z toho predstavenia naozaj teším. My herci to vycítime, keď sa na príbeh divák napojí. V taký večer sa vždy udeje niečo veľkolepé a aj pre nás je to zážitok. Preto mám vlastne rád divadlo. A pre ten zážitok do divadla rád chodím aj ako divák.

A máte aj nejakú vysnívanú postavu?

Postavu? Nie, to asi nemám. Baví ma tá rôznorodosť. Niekedy je to komédia, inokedy dráma. Niekedy je to divadlo, a potom zasa seriál alebo film... Ale ak by som mal vysloviť nejaký sen, tak zbožňujem predovšetkým filmového režiséra Paola Sorrentina. A ak by som niekedy mohol účinkovať v jeho filme, bolo by to fakt úžasné